Prechádzka Danteho kruhmi

Keď sa ti rúca realita, nevieš, či panikáriť, alebo konečne veriť svojmu vnútornému hlasu. Jeden ti šepká: utekaj, všetko sa kazí. Ten druhý ti hovorí: zostaň, to len staré odchádza.

Dante opísal deväť kruhov pekla. Nezaškrtol som si ich na mape, ale prežil ich v hlave. Neboli to len hriechy, ale aj úzkosti, pochybnosti a zlyhania, ktoré som nosil so sebou ako ruksak plný kameňov.

Začalo sa to potichu. Za chrbtom sa mi usadil tieň neistoty, čo ma nútil pochybovať o každom kroku. Strach bol ďalší, lebo paralyzoval myseľ aj telo. Ráno som vstal a nevedel, či to, čo robím, má ešte zmysel. Pocit viny som neodkladal na nočný stolík, ale nosil som ho v sebe neustále. Za všetko, čo som urobil, aj za to, čo som neurobil. Zrada prišla ako darček bez varovania, rozbila poslednú dôveru. A s ňou aj otázka: komu ešte môžem veriť, keď už neverím ani sebe?

Hnev ma rozožieral zvnútra. Nenávisť k sebe, k systému, k svetu, ktorý som nevedel opraviť. Vyhorenie ma našlo ticho, bez varovania. Bol som unavený z ľudí, povinností, z toho, že stále niečo treba. A tak som utekal. Nie fyzicky. Mentálne. Do sveta ticha, kde nič nebolelo. Lenže, keď si príliš dlho ticho, stratíš aj chuť hovoriť.

A potom príde bod, kedy sa zobudíš a necítiš už nič. Žiadny smútok. Žiadnu radosť. Len prázdno. Apatia. Dutina v hrudi, kde kedysi bývalo srdce. Tam som si siahol na vlastné dno.

Živák